piatok 22. februára 2013

Prečo som sa rozhodla to zastaviť


Dlho som uvažovala o tom, či mám tento článok vlastne napísať. Viete, zdravý životný štýl, fitness, cvičenie, to všetko považujem za tie "dokonalé" veci v mojom živote, vidím v tom zmysel, určitý cieľ. Práve preto píšem tento blog, chcem sa s niekým podeliť o svoje nadšenie, zároveň byť v tejto úžasnej "komunite" a navzájom sa podporovať. To, o čom teraz budem písať je protiklad toho, o čo sa tu všetky snažíme. Možno si budete hovoriť, že sa to sem nehodí, ale je to určitá kapitola môjho života aj keď dúfam, že už definitívne uzavretá. Nechcem to tu príliš obkecávať, myslím že je jasné, o čom článok bude. Chcela by som napísať o mojej skúsenosti s Poruchami príjmu potravy a tiež o tom, ako ma to poznačilo. Ale hlavne chcem napísať to, čo ma motivovalo... Motivovalo začať jesť.

Keby som mala rozmýšľať nad tým, kedy to začalo, nikdy by som to presne nezistila. Už ako malému dievčaťu, keď som mala 9 rokov mi často v rodine hovorievali, že mám veľké brucho. Že som tučná. Že nemám večer jesť chlieb. Že mám začať športovať. Pamätám si, ako som vždy závidela väčšine svojich kamarátok - boli tak detsko útle, mali ploché brušká, už vtedy som chcela byť taká, ako oni. Nemala som veľkú nadváhu, len som mala väčšie brucho. Postupne, keď som v nejakých 13-14 rokoch objavila rôzne diéty, chcela som to len skúsiť. Videla som v tom možnosť ako byť chudá, obľúbená, tešila som sa že už mi nikto nikdy nebude hovoriť že som tlsťoch. Tak som to skúsila. Do detajlov si to nepamätám, bolo to už dávno. Začínala som s 90 dňovou diétou na princípe delenej stravy, vydržala som asi 2 dni a potom som sa poriadne najedla - 1. pokus nevyšiel. Ale potom som začala počítať kcal a naordinovala som si 1000kcal, ktoré som jedla každý deň v 5 menších porciach. A chudla som dosť rýchlo. Celé sa to zbehlo a váha namiesto začiatočnej 4 začala ukazovať 3. Paradoxne som si stále pripadala pšríliš tučná, nechcená, odkopnutá. Zmeny si samozrejme všimlo okolie, hlavne rodičia do mňa stále rýpali a chceli aby som jedla viac a viac, kontrolovali ma cez víkendy. Ak sa im podarilo do mňa dostať niečo, čo som mala zafixované ako "zakázané" (napríklad cestoviny so smotanovou omáčkou), znamenalo to pre mňa, že už som to v ten deň pokazila a tak sa odštartovalo postupne záchvatové prejedanie. Jedla som cez týždeň asi tak 600-800kcal a cez víkendy som sa prežierala. A takto som si udržiavala svoju dosť nízku váhu. Už som ani nechcela chudnúť, už dávno vtedy som stratila záujem o to vyzerať dobre, pripadala som si ako najškaredšia osoba na svete, pripadala som si tučná, neschopná, k ničomu, proste... úplný looser. Jediné na čo som denne myslela bolo jedlo. Úplne som po ňom túžila, sledovala som recepty, relácie o varení, rada som varila - najmä cez víkendy, kedy som sa prežierala. Tak veľmi som si túžila dať jedlo, viac jedla, keď mi tak škvrkalo v žalúdku - ale niečo ma ovládalo, niečo mi to nedovolilo a ja som si len buchla do brucha s tým, že to budem musieť vydržať. Aj v tomto období som milovala jedlo, aj keď som si ho zakazovala. Nejedla som zdravo, práveže to boli také hnusy typu polievka zo sáčku, puding so sladidlom, nízkotučné jogurty so sladidlami a podobne. A takto sa to vlieklo snáď niekoľko rokov. Bola som natoľko vynaliezavá, že som našla rôzne skrýše, kde skryť jedlo pred rodičmi, vedela som aké frázy mám pred všetkými používať, nosila som hrubé mikiny, klamala som o tom, čo som jedla. Skoro stále som klamala...

Postupom času som si začala uvedomovať, kam som sa to vlastne dopracovala. Vedela som, že je to zlé, že toto nieje život, že len prežívam, že nebudem môcť mať deti, že si totálne pokašlem zdravie, že mi hrozí osteopróza, že mi môžu vypadať zuby, že mi kedykoľvek môže zlyhať srdce. Ja som to všetko vedela. Ale nedokázala som s tým seknúť, byť chudá mi prišlo úžasné, aj keď to bolo vlastne to jediné čo som mala. Všetko ostatné mi anorexia vzala. Vzala mi priateľov, vzala moje nadšenie do vecí, ktoré som milovala, vzala mi môj život, ktorý bol pred tým šťastný - keď si to tak uvedomím, nič mi nechýbalo. A práve vtedy mi to všetko začalo dochádzať. Aj keby som stratila všetku váhu na svete, nikdy by som sama pre seba nebola dosť dobrá. Stal sa zo mňa perfekcionista, nervák, pesimista a navyšše som nenávidela sama seba, vôbec som si neverila, mala som pocit že som len nepotrebný odpad a nikto sa o mňa nezaujíma. Kontrolou jedla som si skrátka dokazovala, že niečo v mojom živote mám úplne pod kontrolou. Mala som svoje pravidlá a zásady, ktoré som nikdy neporušila. A ak sa náhodou stalo, že mi niekto trochu "narušil" moje plány, alebo som v čase kedy mal byť obedo-olovrant (vtedy som jedla už iba 2x denne, ráno a o 16:00) bola som nervózna, podráždená, odporná ako keby sa mal zrútiť svet... Nebol to život, len som prežívala. 

A teraz by som rada prešla k súčasnosti. To, čo som doteraz opisovala je dúfam že definitívne moja minulosť. Ako to mám teraz? Je to až neuveriteľné, ale prídem si ako presný opak. Stal sa zo mňa tak trochu flegmatik a ak nejde vyslovene o život tak všetko a všetkých mám na háku :D V škole sa mi stále darí rovnako, mám 1, v tomto mi proste ten perfekcionizmus zostal :D Sebavedomie mi rozhodne nechýba, zase som v "partii" priateľov, zlepšili sa aj vzťahy v rodine, znovuobjavila som svoje záľuby a našla som si aj nové. Z tichého a utiahnutého dievčatka sa znova stal ukecaný mudrlant :D A hlavne som prijala sama seba takú, aká som (či už povahovo tak aj vzhľadovo) a kritiku ostatných už neberiem tak vážne, predsa je to môj život a ja si ho plánujem užiť na maximum. Uvedomila som si, že nikto ma z toho len tak nedostane, musím chcieť sama, musím to urobiť sama - je to rozhodnutí v mojej hlave. Nehovorím že to bolo ľahké, obzvlášť to priberianie na zdravú váhu bol a stále tak trochu je problém. Ale už sa nejakú dobu nevážim a ani neplánujem, neviem koľko teraz vážim a vlastne to ani nepotrebujem vedieť. Priznávam sa, stále mi záleží na vzhľade, ale mojím cieľom nieje žiadna "thinspo" fotka, ani vytŕčajúce kosti. To už mám za sebou a pochopila som, že za toto ma nikto normálny nikdy obdivovať nebude. Mojím cieľom je zostať taká aká som, rozvíjať sa, zlepšovať sa a byť najlepšia verzia samej seba. K tomu žiadne čísla na váhe ani centimetre nepotrebujem :-)

Najdôležitejšia vec, bez ktorej by som toto rozhodnutie nikdy neurobila je toto všetko. Mám na mysli zdravý životný štýl, šport, tenis, prekonávanie samej seba, túžba po vyrysovanejšom ale zdravom tele. Túžbu po "dokonalom skinny tele" som vymenila za niečo oveľa lepšie. Možno to bude znieť až naivne, ale chcem sama sebe dokázať, že na to mám. Rada si dávam ťažké ciele (napríklad v klikovaní :D), rada sa prekonavám, rada sa inšpirujem a mojím snom je raz byť inšpiráciou pre niekoho iného. Viem kam smerujem, viem kam to chcem dotiahnuť a budem na sebe stále pracovať a nikdy sa nevzdám. Mám veľa snov, ktoré sa týkajú tenisu - to by som predsa s vychrtnutým telom bez energie nikdy nemohla dosiahnuť. Práve toto bol dôvod, prečo som sama chcela, aby to peklo skončilo...

Viem že článok je veľmi dlhý a asi sa ho nikomu nebude chcieť čítať, ale chápem to. Každý robíme chyby, každý môže spadnúť aj na úplné dno. Potom keď sa ako tak pozbiera, môže zase spadnúť. Ale o tom to celé je, nikdy sa nevzdávajte. Aj keby váš cieľ bol v nedohlade, aj keď by vás stále niekto zhadzoval, aj keď by ste padali hlbšie a hlbšie - nikdy to nevzdajte! Vstante! Výhra nikdy nieje bez boja. Nebyť výťazom neznamená byť porazeným! Porazeným sa stávame až vtedy, keď to sami vzdáme.Každý máme svoje problémy a nemali by sme stále riešiť ešte aj problémy druhých. Každý asi máme aj svoje "temné stránky", ale je dôležité nájsť znova ten správny smer a pokračovať - tým by som to asi celé uzavrela :)

7 komentárov:

  1. Keď si mi písala, že sme na tom dosť podobne, mala si pravdu. To všetko, čo si opísala v článku, podobne to bolo u mňa. Kedysi mi každý dával najavo, ako vyzerám, čo som zač.. bolo to dosť zničujúce. Lenže spočiatku mi to nevadilo. Bola som až príliš sebavedomá a väčšina ma práve preto mala rada. Lenže i to muselo skončiť. Keď som mala 12 rokov, v škole začala šikana od chalana, ktorý sa mi páčil a práve to zničilo moje sebavedomie (nič totižto nezničí sebavedomie tak, ako niekto, na kom ti záleží) a všetko začalo. V 13 som sa dostala do nemocnice, začala si rezať žily, chcela zomrieť.. niekoľko krát som sa o to pokúšala.. v 15 som začala fajčiť, piť, nenávidieť sa ešte viac. Lenže práve v tomto období som začala s diétov. Nebola pre mňa dôležitá, bol to len pokus, experiment. Ale výsledky sa dostavili veľmi rýchlo.. Rovnako ako ty som nejedla úplne zdravo, pamätám si, že som do seba pchala rôzne "fintess" cereálie a tak. Lenže jedného dňa sa váha zastavila a nechcela ísť dole. A tak som zmenila stravu. Znížila počet kalórií, až som jedla okolo 600 kcal na deň, a vycvičila 2x toľko. Váha sa opäť rozbehla smerom nadol, ale prišli zdravotné problémy. Keď som sa ako tak pozbierala, mala som pocit, že žijem v sne. A keď som sa prebudila, zistila som, že vážim 61,5 kíl a išlo ma poraziť. A teraz som stále v tom, bojujem, no už ináč ako pred tým.

    Obdivujem ťa však za to, že si sa s tým všetkým dokázala vyrovnať. Opäť začať žiť. Ja som do tohto bodu ešte stále nedošla. Pomerne som sa zmenila, tiež sa zo mňa stál totálny flegmatik ale mám chvíľky, kedy desím spolužiakov. No čo sa týka sebavedomia, stále to nie je ono. Stále mám v hlave paranoju, stále mám pocit, že o mne každý rozpráva, každý sa zo mňa smeje. Ale už nie tak hrozne ako pred tým. No MHD-čky stále neznášam :D :D

    Držím ti palce, aby to takto pokračovalo ďalej. Aby si bola so sebou spokojná i naďalej, aby ťa už nič nestiahlo na dno. :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Moje zlatá, tvůj článek dojal, nedělám si srandu a netajím to...Já když čtu takovéto příběhy a články, tak cítím, že jsem možná také měla na mále, ale zdravý rozum zvítězil a nikdy jsem neškodila. Díky bohu.

    Ten okamžik, když sis uvědomila, že to tak dál nejde, bych si snad někam zapsala...Moc krásně jsi to tady vyjádřila - přijmutí sama sebe takovou, jaká jsi, navrácení se k mmilovaným aktivitám. Opravdu mě tvůj příběh vzal za srdce. Je vidět, že jsi ohromně inteligentní holka a moc obdivuji tvoje navrácení se do života s velkým Ž!

    Přeji ti hodně úspěchů, zdraví a dalšího seberozvoje!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. A teď za krásný komentář děkuji já! Moc mě potěšil a vůbec nevím o tom, že mě tak dlouho sleduješ, páni, to je pro mě pěkná novina :)
    Moc děkuij za všechna ta slova, jsi mou inspirací, tvůj pohled na život je opravdu krásný, vyrovnaný...Já vím, moc dobře jsem to také nevedla, ale jsem ráda že jsem teďka tam, kde jsem. Už mám všechno v hlavě srovnané, věnuji se tomu, co mě baví, takže jsem víceméně spokojená. Z těch kil si už také nic nedělam, ale občas to na mě padne. Když vidím třeba bez vyprázdění váhu 51, tak už se mi to opravdu nelíbí, ale říkam si klid. Teď mám těch 50...hodně cítím svaly, nemám už takový hubený vršek jako předtím, záda jsou najednou tvrdší, pevnější. Kéžby to bylo tak i s bříškem, to je prostě můj problém. Spokojená s ním jsem jen tehdy, když je díky ´vyprázdnění pořádně splasklé, jinak moc ne. A když si nedojdu pár dní an wc, tak břicho jakoby rostlo a já šílím...

    Opravdu ještě jeddnou moc děkuji za povzbuzující komentář.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Pěkný článek a je moc dobře že jsi se vzpamatovala ;) Je super číst něčí příběh s takovýmto koncem :) Já jsem na tom bylo trochu podobně, jen jsem naštěstí nezašla do takových extrémů. Přes týden jsem jedla relativně málo a o víkendu se přežrala, ale naštěstí jsem to nepřehnala a uvědomila si, že takto to dál nejde. Ale byl to taky běh na dlouhou trať než jsem od nízkotučných výrobků se sladidly přešla ke zdravé stravě :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Trosku smutny pribeh,ale tak clovek sa postupne uci. Drzim ti place, aby to bolo uz len a len lepsie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. wow, veľmi ti ďakujem za tento článok! s jeho prvou časťou som bola pomerne dobre zoznámená, ale zostala som v príjemnom šoku, kam si to dopracovala! viem, že na jedení a zdravom životnom štýle pracuješ už dlho, ale čo je doležitejšie, že si si opať začala užívať život, máš priateľov, záujmy.. veľmi veľmi sa teším. a v kútiku duše dúfam, že raz sa mi tiež podarí začať si život užívať..

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Já si tě pamatuju z těch dob, kdy jsi jedla 2x denně a od té doby jsme vlastně pořád spolu! :D
    Jsem ráda, že jsi se z toho dostala, víš, že tebe mám moc ráda a vždycky jsem ti držela palce. :)

    OdpovedaťOdstrániť